sopAktivita sopiek

800px-stromboli

Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch prípadne pod vodu alebo ľadom. Na Zemi sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc tektonických platní a v takzvaných horúcich škvrnách. Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia.
Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavy–Európa ,Enceladus, Triton, Titan).

Morfologické typy sopečných erupcií
Podľa objemu, správania eruptujúcej lávy a vonkajších prejavov erupcie rozlišujeme nasledujúce typy

  • havajská(pokojná erupcia tekutej lávy)
  • vulkánska(vyvrhovanie kusov pevnej lávy – lávových balvanov a tvorba popolového mraku tvaru
  • strombolská(pravidelné chrlenie žeravej hmoty z krátera)
  • pélejská(prúdy rozžeravených častíc, pohybujúcich sa dolu svahom sopky)
  • plinijská (explozívna erupcia s obrovským pracho-popolovým mrakom)

Klasifikácia a formy sopiek

Sopky (alebo sopečná činnosť) sa rozdeľujú podľa viacerých faktorov:

  • podľa eruptovaného materiálu
  • podľa priebehu erupcií
  • podľa tvaru
  • podľa aktivity

Aktivita

Medzi vulkanológmi neexistuje všeobecný konsenzus na definovanie toho, či je sopka aktívna. Problém je v tom, že čas medzi jednotlivými erupciami nie je pravidelný.
Vedci pokladajú sopku za aktívnu, ak počas nedávnej histórie aspoň raz eruptovala (čo nie je jednoznačné, pretože rozličné inštitúcie daný čas definujú rôzne – od 200 až po 10 000 rokov). Takisto sa za aktívnu označuje sopka s práve prebiehajúcou erupciou alebo so zvýšenou aktivitou (únikom) plynov z krátera, príp. s výskytom častých zemetrasení.

Ako spiaca sa označuje sopka, ktorá bola síce aktívna, ale momentálne žiadne známky aktivity nejaví.

Vyhasnutá, alebo neaktívna je taká sopka, pri ktorej sa vedci zhodli, že už nikdy nebude eruptovať (t.j. nejaví žiadne známky aktivity spomínané vyššie).

Svet už zažil viacero tragédií, keď boli zničené mestá pri výbuchu sopky považovanej za vyhasnutú. Najstaršia je azda tragédia, ktorá sa odohrala v antických Pompejach, kde výbuch Vezuvu, do vtedy považovaného za neaktívnu sopku, zničil mesto Pompeje, ako aj ďalšie mestá v okolí.

Stromboli

stromboli1230x800Stromboli je názov aktívnej sopky nachádzajúcej sa na ostrove rovnakého mena, ležiacom v Tyrrhenskom mori. Meno pochádza zo skomoleniny gréckeho slova strongylae – okrúhly.
Sopka je známa už od staroveku, býva označovaná aj ako Maják stredomoria pre jej neustálu aktivitu (záznamy o erupciách sopky sú staré viac ako 2 500 rokov), posledná erupcia prebieha prakticky nepretržite od roku 1934. Dala aj meno jednej z typov erupcií strombolskej. Erupcie bývajú explozívne, väčšinou sa jedná o vyvrhovnie rôznych sopečných bômb a úlomkov na krátke vzdialenosti (do 150 m), lávové prúdy, ak sa vôbec vyskytujú, sú krátke. Výnimku tvoria roky 1975, 1985-86 a 2002-2003, keď došlo k nárastu aktivity a tým aj väčším objemom vyliatej lávy. Naposledy sopka zvýšila svoju aktivitu 27.februára 2007, kedy došlo k erupcii a chŕleniu lávy.

Geologický vývoj

strombolicchio_v_pozadvpredu_mesto Vývoj ostrova začal približne pred 200 000 rokmi vulkanizmom dnes už neaktívneho ostrovčeka Strombolicchio, nachádzajúceho sa severovýchodne od hlavného ostrova. Po 40 000 rokoch Strombolicchio svoju činnosť ukončil a vulkanizmus sa posunul južnejšie, čím sa samotný ostrov Stromboli (presnejšie jeho najjužnejšia časť) začal vynárať nad morskú hladinu.

Vulkanizmus ostrova sa postupne posúval na sever, početné objemy pyroklastík a láv postupne rozširovali základňu ostrova, až približne pred 15 000 rokmi bol dosiahnutý súčasný tvar. 25 000 rokov pred našim letopočtom nastal kolaps vtedajšieho kráteru (alebo kaldery), produkty tohto kolapsu sú známe ako komplex Vancori. Jedná sa o vrstvy šošonitických bazaltov.

V rokoch 13 800 (± 1 900) až 5 600 (± 3 300) pred našim letopočtom vzniklo na ostrove niekoľko menších sekundárnych erupčných centier (na západnej a severovýchodnej strane ostrova). Približne pred 7 000 rokmi opäť nastal masívny zosun (fragmenty tohto zosunu sa nachádzajú pod morskou hladinou v hĺbke asi 2 000 m), a na severozápadnom svahu sa vytvorila depresia podkovovitého tvaru. Táto depresia je v súčasnosti vyplnená pyroklastikami najmladšej fázy.

Strombolská erupcia (pomenovaná podľa sopky Stromboli) je relatívne pokojný typ sopečnej erupcie. Je charakterictická pravidelným vyvrhovaním žeravých úlomkov a sopečných bômb menšej veľkosti do blízkeho okolia, pričom tieto vyvrženiny spravidla stihnú vychladnúť (resp. nie celkom vychladnúť, ale prejsť z rozžeraveného stavu, keď svietia oranžovým jasom do chladnejších stavov, keď majú tmavú farbu), kým dopadnú na zem. Ich dráha letu je pomerne krátka, väčšinou sa vŕšia v okolí krátera a vytvárajú tzv. troskový kužeľ. Celkový objem vyvrženín býva malý.Láva vyprodukovaná erupciou strombolského typu je dosť viskózna a často býva „spenená“ v dôsledku úniku rozpustených plynov a pár.
Strombolské erupcie majú spravidla pravidelne sa opakujúce vyvrhovania materiálu z krátera a doba ich trvania môže byť aj niekoľko rokov. Napr. erupcia sopky Paricutín trvala takmer nepretržite po dobu deviatich rokov (1943-1952).

Schéma erupcie strombolského typu.
Popis: 1. prachovo-popolový mrak, 2.lapili, 3. spád vulkanického popola, 4. lávová fontána, 5. vulkanická bomba, 6. lávový prúd, 7. vrstvy lávy a popola, 8.stratum, 9. sill, 10. prívod magmy , 11. magmatický krb, 12. dajka

Vulcano

Gran_Cratere_Vulcano Vulcano je v súčasnosti neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa na ostrove rovnakého mena v Tyrrhenskom mori. Z rímskeho názvu ostrova je odvodený aj synonymný názov sopky – vulkán, taktiež názov jednej z typov sopečných erupcií – vulkánska erupcia. Rimania verili, že ostrov je komín kováčskej dielne Vulkána, ktorý tam v podzemí kuje zbrane pre Marsa – boha vojny.
Vek Vulcana je približne 150 000 rokov a vyvinul sa v šiestich etapách. V historickej dobe boli aktívne centrá Fossa a Vulcanello.

Troskový kužeľ Fossa bol miestom poslednej erupcie sopky, ktorá sa odohrala v 19. storočí (2. augusta 1888 – 22. marca 1890). V roku 1985 sa v kráteri Gran Cratere zvýšila emisia plynov z fumarol, ale v roku 1995 sa opäť vrátila do normálu bez následnej erupcie. Tento jav viedol k obnoveniu monitorovania činnosti sopky, nakoľko väčšina erupcií Fossy bola klasifikovaná ako explozívne a produkujúce množstvo pyroklastík a popola. Možná erupcia v budúcnosti by s veľkou pravdepodobnosťou mala rovnaký priebeh, čo by ohrozilo obyvateľstvo ostrova, nakoľko sídla sa nachádzajú v blízkosti posledne aktívnych centier.

Vulcanello je zasa najmladšia vulkanická stavba na ostrove. Svoju činnosť začal ešte v 2. storočí pred Kr., keď sa vynoril z mora pri severných brehoch Vulcana ako samostatný ostrov. Ako šiel čas, lávové prúdy vytekajúce z krátera Vulcanella postupne vypĺňali úžinu medzi Vulcanellom a Vulcanom, až približne v roku 1550 spojili ostrovček s hlavným ostrovom šijou.

Zoznam vulkanických fenoménov Vulcana

Troskové kužele

  • Faraglione
  • La Fossa
  • Monte Rosso
  • Mote Saraceno
  • La Sommata
  • Vulcanello

Krátery

  • Forgia Vecchia
  • Caldera della Fossa
  • Gran Cratere
  • Caldera del Piano

Dómy

  • Lentia